Ján Kalinčiak- životopis

September 11th, 2010

Ján Bohuslav Kalinčiak sa narodil 10.8.1822 v Hornom Záturčí (dnešná časť Martina) v rodine chudobného evanjelického farára Jána, ktorý sa za prácou musel sťahovať. Jeho matka Terézia Ruttkayová bola pôvodom vrútocká zemianka. V detstve mu často rozprávala o zemianskych rodinách v Turci, čo malo veľký vplyv na jeho tvorbu. Podľa otca pochádzal z Oravy z Párnice, podľa matky z Turca z Vrútok, veľkej turčianskej zemianskej dediny. O výraznejšom národnom cítení v tomto prostredí nemôžme hovoriť.
                                                              

              Málo dali Kalinčiakovi aj prvé školské roky, ktoré absolvoval v rodnom Záturčí a neskôr v Necpaloch. Roku 1831 sa rodina presťahovala do Liptovského Jána, kde sa jeho otec stal farárom. Neskôr študoval na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1836-1838 na lýceu v Levoči a od roku 1839 na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu slovenského. V roku 1845 ukončil svoje štúdium histórie a filológie v nemeckom Halle, kde sa stal aj knihovníkom Uhorskej knižnice.

             Po návrate pracoval rok ako vychovávateľ v rodine Landererovcov vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. V rokoch 1846-1858 pôsobil ako riaditeľ a profesor latinčiny, nemčiny a maďarčiny na evanjelickom gymnáziu v Modre. Nesúhlasil s politickou orientáciou Slovákov na Viedeň, a preto sa nezúčastnil na revolúcii 1848-1849. V roku 1858 sa stal riaditeľom štátneho evanjelického gymnázia v Českom Tešíne. Z politických dôvodov bol predčasne penzionovaný. Roku 1869 sa stal redaktorom a vydavateľom časopisu Orol v Martine, v ktorom mal v nejednom ohľade odlišný názor na dobové otázky ako jeho druhovia. Kritický pohľad na javy slovenského života uňho ustupoval iba pred záujmami národnej reči. Zomrel 16.6.1871 v Martine vo veku necelých päťdesiat rokov. Tvorba
                 

              Ján Kalinčiak bol prozaik, básnik, estetik a literárny kritik. Jeho prvé básnické a prozaické diela vznikajú začiatkom 40.rokov 19.storočia. Poézii sa venoval menej, a preto je považovaný skôr za prozaika. Jeho poézia vychádza z ľudového základu, ale obsahuje už výrazné prvky romantického subjektivizmu (Moja mladosť, Smutný pohreb). V pozadí viacerých jeho básní je silný individuálny zážitok (Márii od Jána). Prvé Kalinčiakove básnické a prozaické práce vyšli v češtine – veršovaná poviedka Králův stůl (1842) a poviedka Bozkovci (1842). Námetom príbehu sú intrigy vysokej šľachty proti kráľovi Matejovi Korvínovi. Po uzákonení spisovnej slovenčiny, na ktorom sa taktiež zúčastnil, písal už len po slovensky. Do slovenskej prózy priniesol nové námety. Často sa v nich objavuje rozpor medzi individuálnym cítením a povinnosťou. Ján Kalinčiak s obľubou využíval námety z obdobia vlády kráľa Mateja Korvína a z protitureckých bojov. Svoje prózy zväčša označoval ako povesti. Pod týmto pojmom sa najčastejšie skrýva poviedka, prípadne novela, zriedkavejšie román.

               Pozadím povesti Milkov hrob (1845) sú opäť intrigy vysokej šľachty proti panovníkovi. Do popredia sa dostala láska šľachtica Vladimíra k žilinskej dievčine Márii, ktorá je silnejšia a mučivejšia, ako jeho mocenské ambície. V postave Milka Pankráca vykreslil typický príbeh obetovania sa hrdinu(Milko sa vzdáva lásky k Márii v prospech Vladimíra) v záujme vyššieho cieľa (záchrana mesta Žiliny).

            Bratova ruka (1846) je najkrvavejšia próza slovenského romantizmu. Jej námetom je krvná pomsta dvoch šľachtických rodín.

            V povesti Púť lásky (1846) vykreslil tragický osud lásky Žofie Hanušovej a Janka Černoka, ktorý je prekonaný absolútnou romantickou láskou sklamaného, ale čestného národného nepriateľa Turka Osmana Agu.

             Aj ďalšie Kalinčiakove povesti napísané v 40. rokoch majú romantický charakter, pričom konanie postáv je motivované zväčša veľkou vášňou.

             V poviedke Mládenec slovenský (1847) zobrazuje politické ciele, morálnu tvár a vlastenecký zápal Štúrovej družiny v historickom rámci Veľkomoravskej ríše.                     

             Po revolúcii opadla jeho tvorivá aktivita. Prózy, ktoré v tom čase napísal, sa stali    jedným z prvkov prechodu slovenského romantizmu k realizmu.                    

             Takýto charakter má povesť- román Knieža Liptovské (1852). Je to príbeh konfliktu medzi šľachtou a kráľom.        

             Jeho najznámejším dielom je novela Reštavrácia (1960). Námetom sú predvolebné boje slovenských zemanov.

             Poslednou Kalinčiakovou prózou je román Orava (1870). V ňom vyrozprával príbeh lásky Eleny Kubíniovej a Štefana Revického odohrávajúci sa v časoch rákocziovských vojen a náboženských nepokojov na Slovensku.