Kompozícia

Dielo Reštavrácia sa zo žánrového hľadiska zaraďuje medzi novely, ale v iných literárnych zdrojoch je klasifikovaná ako povesť, pretože má reálny (historický) základ.
Dej sa odohráva zhruba v prvej polovici devätnásteho storočia vo vtedajšej Záhorskej stolici. Na napísanie tejto prózy Kalinčiaka podnietili spomienky z detstva, keď ešte ako chlapec sa s otcom zúčastňoval rôznych predvolebných hostín.
Reštavráciu tvorí desať kapitol. Dej nie je jednoliaty, čo vyplýva už z podtitulu diela „obrazy…“. Sú to voľne pospájané epizódy, ktoré tvoria niektoré postavy a situácie. Mohli by sme to prirovnať k rieke a jej prítokom. Každý malý potôčik – epizóda – pramení pod iným kopcom, ale nakoniec sa predsa všetky vlievajú do jednej rieky – hlavného deja.
Reštavrácia nemá ozajstný konflikt, ktorý by sa týkal vážnych ideových, alebo spoločenských otázok. Menšie konflikty a aj ostatné situácie vôbec, ktoré sa v diele vyskytujú, autor vykresľuje humorne až satiricky. Sme svedkami toho, že postavy nie sú schopné oduševňovať sa a bojovať za niečo vznešené, že sa zaoberajú malichernými roztržkami a chvíľkovými osobnými pôžitkami ( hostiny, pijatika…). Ani ľúbostná zápletka Štefana a Aničky netvorí hlavný koreň veci, nemá v sebe nič vzrušujúce, je spomenutá iba v niektorých kapitolách.
Kalinčiak do tejto prózy postavil veľa osôb, prevažne zemanov, a ich charaktery vykreslil presne také, aké boli a ako ich vnímal. Urobil z nich len „dokument o neschopnosti aktívne zasahovať do života. A práve týmto je Reštavrácia ukážkou rozkladu romantickej metódy.   Novela
Novela (tal. novela – novinka) je epický žáner stredného rozsahu, ktorý tvorí medzistupeň medzi malou epikou (bájka, anekdota, vtip) a veľkou epikou (román). Vyznačuje sa presným vymedzením kompozície bez väčších odklonov od hlavnej dejovej línie. Novela má bližšie k dramatickému textu svojou dobre pripravenou neočakávanou pointou, stručnosťou a skratkovitosťou. Dej sa sústreďuje na dosiaľ neznámu udalosť, ktorú uzatvára zvláštny a náhly zvrat na konci. K najpodstatnejším požiadavkám novely patrí leitmotív a nečakaný zvrat.
Charakteristické znaky novely:
Vystupuje tu málo postáv, nevyvíjajú sa. Vyrozpráva iba jednu udalosť. Ak sa stane, že dej vybočí z hlavnej línie, to len preto, aby sa tým dosiahol väčší kontrast v téme, prípadne aby sa zabezpečila dejová súbežnosť či rozdvojenie hlavného deja. Dej je odrazom každodenného život, dominuje všednosť a reálnosť. Postavy nie sú dokonalé, ale musia byť svojím spôsobom výnimočné a zaujímavé. Novela je najvyhranenejší prozaický útvar, ktorý sa vyvíjal zo stredovekého francúzskeho žánra fabliau a z orientálnej rozprávky. Jej zakladateľom bol Giovanni Boccaccio. Veľké inšpirácie pre novely vychádzali z anekdot. Najvýznamnejší autori noviel boli J. Maupassant a A.P. Čechov.
Štýl
Ján Kalinčiak vo svojich dielach, tak ako aj ostatní štúrovci, používal ľudový jazyk, ktorý najmä v Reštavrácii obohatil o veľké množstvo prísloví a porekadiel. Nepoužil ich len náhodou. Kalinčiak nimi sledoval viacero zámerov. Často ich využíval ako charakterizačný prostriedok. Podľa toho, ktorá osoba povedala aké príslovie alebo porekadlo, sa nám otvoril celý jej sociálny a duchovný svet. Tu autor ukázal svoje umelecké majstrovstvo: na malom priestore v mikrosvete ukázal ľudský makrosvet. Kalinčiak tieto prvky ľudovej reči používal aj na oživenie viet. Ich organickým začleňovaním a rytmickosťou dodával vetám osobitý eufonický kolorit a humorný charakter.
Autor svoj umelecký jazyk v tomto diele obohatil aj latinskými výrokmi, zastaranými a hovorovými slovami. Vsunul tam aj rôzne „predvolebné pokriky“, či danej situácii prispôsobené piesne.
Za hlavný slohový postup si zvolil rozprávanie, ktoré obohatil častým použitím priamej reči, ale aj opisný postup na vykreslenie charakterov postáv a opisy okolia.