Romantizmus v Európe

Romantizmus je umelecký smer, ktorý sa šíril z Francúzka a presvedčivo zasiahol nielen umenie a literatúru, ale aj filozofiu, etiku a celý spoločenský život v Európe. Jeho korene siahajú do hlbín Veľkej Francúzskej revolúcie (1789-1794) a vyúsťujú až revolučným hnutím za sebaurčenie národov v rokoch 1848-1849. Európa vtedy prechádzala veľkými zmenami. Proces rozpadu feudalizmu a nástupu kapitalizmu bol veľmi zdĺhavý. V novej kapitalistickej spoločnosti sa jednotlivec cítil opustený a strácal sebaistotu. Známe heslo Francúzskej revolúcie Sloboda – Rovnosť – Bratstvo síce vzbudzovalo v človeku pocit slobody a voľnosti, ale realita bola úplne iná. Vývoj starého kontinentu bol plný protirečení, ktoré sa zdali rozumovo neriešiteľné. Preto tento smer stavia cit proti rozumu.
V tomto období vznikol idealizmus – filozofický smer, ktorý nadraďoval myšlienky, vedomie a ducha nad existenciu a všetko hmotné. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol nemecký filozof George Wilhelm Friedrich Hegel, ktorý prehlásil, že vývoj absolútneho ducha k slobode a k poznaniu seba samého predstavujú dejiny ľudstva.
Do popredia sa taktiež vsúval iracionalizmus, ktorý uprednostňoval vieru, inštinkt a intuíciu. Bol to filozofický smer v idealistickej filozofii, ktorý popieral vedecké, logické a rozumové poznávanie.
Veľmi dôležitým literárnym a filozofickým smerom bol sentimentalizmus. Pri poznávaní objektívneho sveta hľadal oporu v citoch a citových zážitkoch. Bol nositeľom myšlienky súcitu k utláčaným a biednym a pritom vyzdvihuje obyčajného (prostého) človeka so všetkým, čo k nemu patrí: s radosťami i trápeniami.
V romantickej spoločnosti sa zvýrazňovala úloha jednotlivca, čiže subjektivizmus. Vznikol aj individualizmus – kult silného jednotlivca . Tento jednotlivec je netypická postava, ktorá vzdoruje osudu a svojím konaním chce pomôcť ľudstvu alebo národu (titanizmus). Táto osobnosť je plná rozporov, rozporov medzi svetom a jeho vnútornými predstavami a svetom okolitým. A tak sa človek začal odsudzovať svetu a svet jemu, až pociťoval osamelosť a upadal do pesimizmu. Romantické princípy
Romantizmus sa neprejavoval všade rovnako. V určitých obdobiach a národných literatúrach mal rôzne podoby. Napríklad utiekanie sa do minulosti, uzatváranie sa do seba, výzvy k revolúcii či vidiny nového lepšieho sveta Literatúra bola v tom období chápaná ako prostriedok na poznanie tajomstiev života. Nástrojom pre to poznanie bola fantázia, ktorá slúžila ako protest proti stiesňujúcej skutočnosti a aj ako túžba po krajšom živote. Romantizmus si vytvoril hrdinu, ktorý bol stále v rozpore s realitou. Bol to človek túžiaci po živote plnom lásky a krásy, ktorý pri uskutočňovaní svojho ideálu zomiera. Často sa vyskytuje autoštylizácia (autor sa stotožňuje s hlavnou postavou, vkladá do nej autobiografické črty). Konflikt romantizmu spočíva v rozpore medzi snom (ideálom) a skutočnosťou, uplatňuje sa harmónia kontrastov. V romantizme sa často narúšali hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami, čo predtým v klasicizme možné nebolo. Najvýraznejšie sa to prejavilo v lyrizovaní epiky opismi psychiky postáv a reflexií. Najhlavnejším literárnym druhom sa stala lyrika, ktorá bola vhodná na uplatnenie fantázie a túžby po lepšom a krajšom živote. Menej sa rozvíjala epika (básnické poviedky) a lyricko-epické útvary (balady, ponášky na ľudové piesne). Umelci, no najmä slovenskí, nachádzali zdroj a inšpiráciu v ľudovej slovesnosti a v historizme. Romantici hojne využívali prvky hovorovej reči, ktoré oživili jazyk a tak umožňovali prirodzenejšie vyjadrovanie.

      Európski romantickí predstavitelia
 
Francúzska literatúra
Jean Jacque Rouseau: dielo Rozprava o nerovnosti, Emil alebo O výchove (pedagogický román), Júlia alebo Nová Heloisa (romány).
Victor Hugo: Kontemplácie (lyrická básnická zbierka), Legenda vekov (cyklus epických básní), Cromwell (dráma), Hernani (divadelná hra), Ruy Blas (veršovaná dráma), Chrám Matky Božej v Paríži (historický román), Bedári (román), Robotníci mora (román), Deväťdesiattri (historický román).


Nemecká literatúra

Johan Wolfgang Goethe: Prometheus (óda), Utrpenie mladého Werthera (román), Ifigénia v Tauride, Torquato Tasso, Egmont (drámy), Faust (veršovaná dráma).
Johann Christoph Friedrich Schiller: Zbojníci (dráma), Úklady a láska (tragédia), Pieseň na radosť (óda), Mária Stuartová, Panna Orleánska, Viliam Tell (drámy).
Heinrich Heine: Obrazy z ciest (fejtón), Nemecko, zimná rozprávka (satirická skladba), Časové básne (sociálne básne), Romanzero (básnická skladba).
Anglická literatúra
George Noel Gordon Byron: Childe Haroldova púť (lyricko-epická skladba), Džaur, Korzár, Manfréd (básnické poviedky), Don Juan (básnická skladba), Chillonský väzeň (báseň).
Percy Bysshe Shelley: Odpútaný Prometheus (veršovaná dráma).
Ruská literatúra
Alexander Sergejevič Puškin: Kaukazský zajatec, Cigáni (poémy), Na Sibír (báseň), Boris Godunov (tragédia), Eugen Onegin (veršovaný román), Kapitánova dcéra (povesť).
Poľská literatúra
Adam Mickiewicz: Óda na mladosť (óda), Konrad Wallenrod (historický epos), Pán Tadeáš (národný epos).
Maďarská literatúra
Sándor Petofi: Víťaz Janko (veršovaná rozprávka), Obeste kráľov! (revolučná báseň), Apoštol (epická skladba).
Česká literatúra
Josef Kajetán Tyl: Fidlovačka (divadelná hra), Strakonický dudák (divadelná hra).
Karel Hynek Mácha: Křivoklad (historická próza), Marinka (autobiografická próza), Cikáni (román), Máj (lyricko-epická skladba).

Karel Jaromír Erben: Kytice (básn. zbierka), Polednice, Svatební košile, Vodník (balady).

Božena Němcová: Slovenské pohádky a pověsti (ľud. rozprávky), Babička (próza).