Romantizmus v slovenskej literatúre (1830-1850)

Romantizmus v slovenskej literatúre
(1830-1850)
 Politické pomery v Uhorsku Formovanie revolučno-demokratickej mládeže na Slovensku
V období romantizmu patrilo územie Slovenska k Rakúsko-Uhorskej (Habsburskej) monarchii. Ako v ostatných krajinách Európy, tak aj v hospodársky zaostalom Uhorsku bolo feudálne zriadenie. Revolučná vlna zasahujúca západnú Európu koncom 18. storočia sa na Slovensku začala najvýraznejšie prejavovať až s nastúpením nového storočia. Najprv to bol postupný pád feudalizmu a za ním hneď nastupujúci kapitalizmus.

         Februárové parížske udalosti, z ktorých sa neskôr zrodila Francúzka republika, poslúžili ako podnet pre povstanie v hlavných strediskách monarchie (Budapešť, Viedeň, Bratislava…). V predrevolučných a revolučných rokoch (1848-1849) sa pohol národný život na Slovensku. Vznikla spoločnosť Mladé Slovensko (revolučno-demokratická generácia mládeže), ktorá prebrala iniciatívu v revolučnom hnutí. Svojou činnosťou sa zamerala predovšetkým na ľudovú vrstvu a slovenské meštianstvo. Potrebovala si ich získať pre svoj národný program, ktorý neskôr rozšírila aj o sociálne otázky. Program mladoslovenského hnutia sa odrážal od súčasného spoločenského rozvoja a taktiež od myšlienok predchádzajúcich generácií (Bernolák, Šafárik). Počas revolúcie v Uhorsku neboli veľmi priaznivé podmienky pre slovenský národný rozvoj.

          Vedúci maďarského národného hnutia Lajos Kossuth vo svojom programe požadoval vytvorenie samostatného štátu (Uhorska) s jedným jazykom – maďarským, čo bolo pre ostatné národy Uhorska samozrejme neprijateľné. Tým sa začala násilná, plánovitá maďarizácia nemaďarských národov v Uhorsku.

         Hnutie Mladé Slovensko prostredníctvom jednoduchého spisovného jazyka a spoločných kultúrnych zariadení smerovalo k zjednoteniu národa. Činnosť mladej slovenskej generácie sa sústreďovala predovšetkým v študentských samovzdelávacích spolkoch. Medzi najvýznamnejšie patrila Spoločnosť česko-slovanská (vznikla v roku 1829). Zo zachovaných
záznamov vieme, že jej úlohou bola národnobuditeľská činnosť. Spoločnosť postupne vplývala aj na prácu ostatných študentských spolkov na
Slovensku (Levoča, Kežmarok, Modra, Prešov). V rokoch 1834-35 nastalo pre Spoločnosť veľmi významné obdobie, keď Alexander Boleslavín Vrchovský, člen širšieho zduženia nadšených vlastencov vo Viedni, získal Ľudovíta Štúra, vtedajšieho podpredsedu Spoločnosti, aby spoločným úsilím zmenili jej program. Namiesto jazykového vlastenectva do popredia kládli národné a politické otázky. Neskôr sa Ľudovít Štúr stal jedným z najúspešnejších funkcionárov Spoločnosti. Podľa neho celá generácia dostala meno štúrovci (Štúrova škola). S nástupom tejto generácie bol politický ruch v duchu demokratických myšlienok medzi študentmi pre vládnucu triedu neprijateľný a preto roku 1837 bola Spoločnosť zrušená. Neskôr viacerí členovia preniesli svoju činnosť na Katedru reči a literatúry československej. Niektorí radikálnejší členovia Katedry (Vrchovský, Červenák, Ollík) založili tajný spolok Vzájomnosť, ktorý mal vo svojom programe zahrnuté aj sociálne otázky. Toto opodstatňovali tým, že bez ich vyriešenia nevideli možnosť úspešne nastoľovať a riešiť národné problémy.   Uzákonenie spisovnej slovenčiny

            V Štúrovskom národnom a politickom programe figurovala aj otázka spisovného jazyka. Ľudovít Štúr bol správne presvedčený, že slovenský ľud potrebuje novú spisovnú formu jazyka, ktorá by spojila všetkých Slovákov (východných, stredných aj západných), vyhovovalo by obom konfesiám (katolíckej i evanjelickej) a približovala by sa ľudovej reči. A tak v júli roku 1843 sa poprední štúrovci (Štúr, Hurban, Hodža) na Hurbanovej fare v Hlbokom dohodli o uzákonení spisovného jazyka. Ešte v tom istom roku navštívili Jána Hollého, ktorý ich rozhodnutie schválil a odobril. Za základ spisovnej slovenčiny si zvolili stredoslovenské (podtatranské) nárečie, v ktorom videli najčistejšie slovenské jadro. Uzniesli sa na fonetickom pravopise (Píš ako počuješ!) a nepoužívali ypsilon.

         Mladá generácia prijala nový spisovný jazyk s veľkým nadšením a pokladala ho za samozrejmosť. Už o rok (1844) začali vychádzať prvé publikácie. Prvou knihou v novej slovenčine a súčasne aj skvelou ukážkou
rozvoja literatúry bol druhý ročník almanachu Nitra (1844). Slovenčinu ako úradný jazyk prijal aj celonárodný spolok Tatrín (1844-1848) a vydával knihy už v tomto jazyku. Štúr zdôvodnil nový spisovný jazyk a jeho
potrebu v diele Nárečja slovanskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Prvou gramatikou Štúrovej slovenčiny sa stala Náuka reči slovenskej (1846). Obe knihy boli výsledkom Štúrových jazykovedných znalostí. Nová spisovná slovenčina mala aj svojich odporcov. Proti jej uzákoneniu tvrdo vystúpil Ján Kollár v zborníku Hlasové o potřebě jednoduchého spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Ľudovít Štúr mu oponoval v článku Hlas proti hlasom a Michal Miloslav Hodža v knihe Dobrou slovo Slovákom súcim na slovo.

         Keď v nej vyšli veľké umelecké diela (Marína, Detvan…), nová spisovná slovenčina získala mnohých priaznivcov.
 
Charakter slovenskej romantickej literatúry

         Karol Kuzmány vyslovil myšlienku o neschopnosti klasického umenia odpovedať na potreby novej národnej, sociálnej a politickej situácie na Slovensku v 30. rokoch. A tak nastupujúca štúrovská generácia v 40. rokoch reagovala na nové skutočnosti. Štúrovci začínali uplatňovať estetiku romantizmu. Postavenie, no najmä charakter rozvoja spoločnosti na Slovensku vplýval na utváranie osobitného prejavu romantickej literatúry. Slovenskí romantici sa snažili predovšetkým o vernosť národu a  materinskej reči. V tomto videli najcennejší prostriedok na prejavenie slobody cítenia, zmýšľania a konania. Toto stlmilo subjektivizmus, ktorý sa často prejavoval v dielach západoeurópskych romantických spisovateľov (Shelley, Byron).

         Zásady romantickej teoretiky vyslovil Ján Kalinčiak. Oproti klasicistickému napodobňovaniu zdôraznil, „že umelecké dielo musí byť výrazom básnikovej individuálnosti a národného charakteru.“ Preto slovenskí romantici si zobrali za vzor „charakter národa“ a prostriedky slovenského umenia vypracované v ľudovej slovesnosti, ktorá tvorila „len“ podklad pre národné umenie. Obsahy diel v slovenskej romantickej literatúre zväčša tvorila slovenská skutočnosť v  jej rozmanitých prejavoch. Hlavné postavy si spisovatelia vyberali z ľudu, lebo vďaka nemu mohli najlepšie vyjadriť svoje cítenie i  postoj k vtedajšej situácii a tak zobraziť dobový ideál. Svoj osobný svet básnik väčšinou zapájal do spoločenských súvislostí.

         Štúrovci odmietli antiku ako vzor básnického umenia a opierali sa o ľudovú slovesnosť. Využívali jej tematiku (protifeudálny odboj), ale aj prostriedky (obrazy, reč, prozódiu, literárne druhy). Námety čerpali z minulosti, ale i zo súčasnosti. Vyberali si predovšetkým také javy a udalosti, na pozadí ktorých mohli predviesť svoje ideály. Romantická poetika umožnila vznik mnohých umeleckých diel, ktorých myšlienky sú aktuálne aj v dnešnom svete.   Predstavitelia slovenskej romantickej literatúry
Karol Kuzmány: Běla (idylický epos), Ladislav (román), Kto za pravdu horí (hymnická pieseň).
Ľudovít Štúr: Nárečja slovanskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej (jazykovedné diela), Dumky večerní (cyklus básní), Smlúva Slováku (báseň), Spevy a piesne (epické a lyrické elegické básne), O národních písních a pověstech plemen slovanských, Slovanstvo a svet budúcnosti (kritické diela).
Samo Chalupka: Spevy (lyrické básne), Bolo i bude, Likavský väzeň, Junák, Kráľohoľská, Boj pri Jelšave (básne), Turčín Poničan, Branko (veršované povesti), Mor ho! (epická báseň).
Janko Kráľ: Duma bratislavská (príležitostná báseň), Orol, Orol vták, Krajinská pieseň, Jarná pieseň, Šahy (básne), Kvet, Zverbovaný, Povesť, Skamenelý, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky, Pán v tŕní, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (balady), Dráma sveta (cyklus básní), Výlomky z Jánošíka, Janko, Žobrák, Zbojníkova balada (básne), Duma slovenská (báseň).
Andrej Sládkovič: Sôvety v rodine Dušanovej (filozoficko-reflexívna báseň), Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti (hymnická báseň), Marína, Detvan (lyricko-epické skladby), Nehaňte ľud môj (vlastenecká báseň), Milica (lyricko-epická báseň), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (epická báseň), Svätomartiniáda, Lipa cyrilometodejská (príležitostné básne).

Ján Botto: Orol, K mladosti, Piesne vojenské, Pochod (básne), Žltá ľalia, Margita a Besná, Ctibor (balady), Smrť Jánošíkova (epická skladba), Vrahom (báseň).
Jozef Miloslav Hurban: Bije zvon slobody, čujte ho národy (báseň), Prechádzka po Považskom svete (cestopisná črta), Korytnické poháriky (besednice), Od Silvestra do Troch kráľov (satirická novela), Svadba krále veľkomoravského, Svätoplukovi (prózy), Olejkár (historická povesť), Gottšalk (román), Slovensko a jeho život literárny (štúdia), Životopis Ľudovíta Štúra (životopis).
Michal Miloslav Hodža: Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, Matora, Vieroslavín (básne).
Samo Tomášik: Hej, Slováci (bojová pieseň), Hej, pod Kriváňom (pieseň), Malkotenti, Kuruci (povesti).
Viliam Paulíny – Tóth: Trenčiansky Matúš (povesť).
Samo Bohdan Hroboň: Květiny nadsálanské, K Orlovi (básne), Slovenské iskrice, Slovopieseň (skladby).
Ján Kalinčiak: podrobne v kapitole Tvorba.