Tvorba

Prvé literárne pokusy Jána Kalinčiaka spadajú do doby jeho štúdií na bratislavskom lýceu v rokoch 1839-1843. Boli to povesti Bozkovci, písaná po česky, Matúš Trenčiansky, Stará Matka a Lenka Turzovna (Nitra 1842). Tieto diela boli ovplyvnené Čajkovského povesťami.
Jeho prvá báseň, veršovaná poviedka Králuv stul bola taktiež napísaná v češtine a vyšla v Palkovičovej Tatranke roku 1842.
Neskôr Ján Kalinčiak začal písať po slovensky a bol jedným z prvých, čo sa o to pokúsili. Už v júni 1843 napísal báseň V lúčivom zasadnutí 17.júna 1843 (v ten deň sa členovia Ústavu lúčili so suspendovaným Ľ. Štúrom) a báseň Velebnému otcovi Slovákov Jánovi Hollému na deň jeho mena 1843 24.júna. Tieto básne sú obrazom biedy a utrpenia Slovákov, ale i víziou lepšej budúcnosti. Vrcholné obdobie jeho poézie v rokoch 1845-1847 prinieslo básne ako Šuhaj zabitý, On parlela de sa gloire uverejnené v Orle Tatranskom, Bojovník, Krakoviaky, Márii od Jána, Pozdravenie, Rada, Moja mladosť, Smutný pohrab v Nitre 1846-47. Z tohto obdobia pochádzajú aj rukopisy básní Na Silvestra, Triolety a niektoré ďalšie torzá.

            Básne Šuhaj zabitý, Bojovník a Krakoviaky sú baladickými príbehmi bojovníkov s prvkami ponášky na ľudovú pieseň. Báseň Bojovník (Koníček môj hrdý vraný) dokonca znárodnel. V ostatných básňach je dominujúcim prvkom Kalinčiakova osobná dráma, prevažne so sklamanej lásky. Sú to básne Márii od Jána, Rada, Na Silvestra, Moja mladosť a Smutný pohrab. Po týchto básňach napísal už len príležitostné básne Hurban, Moyzes, Náš prvý útek a niekoľko ďalších.

         Próza tvorí hlavnú časť Kalinčiakovej tvorby a zároveň aj najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť slovenskej romantickej prózy vôbec.

         Po jeho prozaických začiatkoch spomínaných v úvode napísal ďalšie povesti už po slovensky medzi ktoré patria Milkov hrob (Orol tatránski 1845-46), Bratova ruka (tamtiež), Púť lásky (Orol tatránski 1847-48), Svätý duch , Srbianka (tamtiež), Knieža liptovské (Slovenské pohľady 1852), Mních (Sokol 1864) a Orava (Orol 1870).

         Základným motívom jeho prózy je spor medzi osobným a nadosobným, medzi láskou a povinnosťou. Tento motív sa vyskytuje aj v povesti Milkov hrob a v inej obmene i u Kniežaťa liptovského.

         V povesti Púť lásky vytvoril postavy, dvoch súperov o lásku krásnej Žofie. Ich základnou črtou je vypätý romantický individualizmus a osamelosť. Táto povesť sa končí tragicky, tak ako všetky Kalinčiakove diela okrem Reštavrácie, lebo rozpor medzi osobným a nadosobným sa v romantizme riešil tragicky.

        Poviedka Mládenec slovenský tematicky využíva veľkomoravské časy, ale problémovo sa zaoberá zásadami a životom romantickej štúrovskej družiny. Ide tu o pocit správneho konania u hrdinu v kontraste s platným zákonom. Toto sa opakuje vo viacerých jeho povestiach napr. i v povesti Srbianka z čias srbsko-tureckých bojov.

         Povesti Milkov hrob, Mních, Láska a pomsta a Svätý duch boli inšpirované miestnymi podaniami. Dielo Svätý duch malo inšpiráciu v ľudovom rozprávaní o zániku rovnomennej liptovskej dediny. Dej je však zasadený do čias rákocziovských vojen.
        Kalinčiakovým vrcholovým dielom je Reštavrácia označená ako „obrazy z nedávneho života“ (vyšla v roku 1860 v Almanachu Lipa). Je to jeho jediná humoristicky ladená próza so šťastným koncom. Impulzom na napísanie tohto diela bola spomienka na prostredie, v ktorom Kalinčiak vyrastal. Osobitnou črtou poviedky je špecifický jazyk, najmä hojné až nadmerné používanie prísloví a porekadiel.

          Posledná Kalinčiakova prozaická práca je rozsiahla poviedka Orava. Napísal k nej úvodný Epilóg namiesto prológu k Orave s podtitulom Otvorený list Jankovi Matúškovi v Kubíne. Objasňuje v ňom vznik poviedky, ktorej námet prevzal od J. Matúšku. Dej je situovaný do čias rákocziovských vojen a náboženských bojov a konflikty sa rozvíjajú v podobe rozporu lásky a povinnosti.

          Neoddeliteľnou súčasťou Kalinčiakovej umeleckej aktivity bola jeho činnosť kritická. Začiatky mala v posudkoch na zasadnutiach bratislavského Ústavu a vyvrcholila až v predrevolučnom období, najmä tromi základnými staťami. Prvou je zásadná polemika o Záborského Žehrách (Slovenské pohľady 1851). Druhým významným prejavom sú rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol 1862). Je to prvý hlboký rozbor Sládkovičovej poézie, najmä Maríny a Detvana. Jeho tretím kritickým činom bola recenzia Štúrovej knihy O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, ktorá vyšla v srbskom časopise Svetovid. Autor tu formuloval svoje názory na ľudovú slovesnosť, ktoré sa podstatne odlišujú od Štúrovych názorov. Kalinčiak ľudovú slovesnosť pokladá síce za základ národného umenia, ale nie za umenie vo vlastnom zmysle slova.

          Na záver môžeme len povedať, že Ján Kalinčiak bol výborným slovenským spisovateľom a jeho diela boli veľkým prínosom pre slovenskú romantickú literatúru.