Vlastný názor

Martina Lahitová: Keď som si prečítala prvú stranu Reštavrácie, tak ma to dosť odradilo. Nepáčil sa mi používaný jazyk ani prostredie, v ktorom sa odohrával dej. No neskôr som si zvykla na autorov štýl a dokonca ma dielo začalo baviť. Páčili sa mi humorné situácie a veľké množstvo prísloví a porekadiel. Nemám síce svoj obľúbený citát, ale sympatická mi bola postava Štefana Levického. Čo sa mi v Reštavrácii najviac páčilo bolo, že príbeh sa neskončil tragicky ako ostatné Kalinčiakove diela. Je to veľmi veselé, humorné až parodické dielo. Autorovi sa podarilo vyjadriť svoju kritiku výborným spôsobom. Čítala som aj povesť Púť lásky, ktorá ma taktiež zaujala a myslím, že si niekedy prečítam aj ďalšie Kalinčiakove diela.
Katarína Korčeková: Počas posledných dvoch mesiacov som každé popoludnie a nejeden víkend úplne venovala Reštavrácii. Práca s ňou nebola najľahšia, ale ani najsmutnejšia. Pravdupovediac som toto dielo ako ročníkovú prácu chcela len preto, lebo som tú knihu videla doma na polici. Vtedy som si ešte myslela, že reštavrácia znamená to isté, čo reštaurácia. Ani po prvej prečítanej kapitole som to nepochopila, až kým som na konci knihy neobjavila vysvetlivky. Podobne to bolo aj s inými slovami.

         Po prečítaní knihy som si dala na chvíľu pauzu, aby sa mi to v hlave všetko pekne uležalo a potom som sa na to vrhla. Ako na každom začiatku to bolo zháňanie zdrojov, literatúry. Keď som už prvé riadky dala na papier, poprosila som ľudí okolo mňa (už skúsených v tomto smere), aby mi to zhodnotili a skritizovali. Toto mi dosť pomáhalo.

         S Martinou sme si jednotlivé úlohy rozdelili, ale spolupráca tam zostala. Navzájom sme sa dopĺňali a jedna druhej sme si pomáhali. Som rada, že som mohla s Maťou pracovať.

         Čo sa týka Reštavrácie ako diela a jej rozboru prinútilo ma sa odpútať od súčasných každodenných starostí a problémov a aspoň na chvíľu sa vžiť do situácie vtedajšej spoločnosti. Na celom tom systéme sa mi azda najviac páčilo to, ako si ľudia-zemania silou-mocou chceli pripomínať a pripomínali časy, radosti, ako sa nechceli zmieriť so zanikaním ich spoločenstva, ich hodnosti. Hoci myšlienka bola dobrá, ostalo len pri snoch a slovách.

         Počas celého roka nám spolužiaci závideli pozíciu Reštavrácie, na konci roka, vtedy už bude po všetkom. Veru, nemali nám čo závidieť. Tie najťažšie pasáže nám akurát vyšli na ten najbitejší týždeň. Ale chvalabohu je to už za nami. S Kalinčiakom som ešte neskončila, plánujem si prečítať Púť lásky.